morgan

„Začína sa na M“ (z anglického originálu „Romb“, napísala Rachel Oates)

V mojom dome je miestnosť
Na ktorú má každý svoj názor.
Niekedy, keď sedím doma
zrazu vtrhne kŕdeľ ľudí,
nepozvaných.
Prichádzajú vykonať inšpekciu miestnosti.

Varujú ma
„Nemá zmysel byť tu naprázdno.“
„Veď len pomysli na ten potenciál, čo tu môže byť.“
„Maj trochu vďačnosti.“
„Niektorí ľudia nemajú to šťastie, aby mali takúto miestnosť.“
Tých, ktorí ju nemajú, mi je úprimne ľúto, samozrejme,
ale prečo oni smú rozhodovať o tom,
čo robím so svojou miestnosťou ja vo svojom dome?

Denne ma vypočúvajú
z každého konca:
„Koľko ľudí tadiaľto prešlo?“
„Ako dlho tu bývali?“
A potom, s prižmúrenými očami, tichým hlasom:
„Odišli sami od seba, alebo si ich vysťahovala?“

Pozerajú sa na mňa ako na monštrum,
na pána domáceho priamo z pekla,
majiteľa miestnosti, ktorá bola vždy neobývaná.

„Takto to nejde,“ karhajú.
„A vôbec, kto by vlastne chcel starú, použitú miestnosť?“
Vypochodujúc von v znechutení, nepočujú môj výdych úľavy.

Ako roky plynú,
vešiam reťaz so zámkom okolo miestnosti,
a aj tak sa ukážu muži v oblekoch s kliešťami.
Vplížia sa muži, ženy a deti s vedierkami farby,
prinesú rebríky, kladivá a krajčírsky meter,
zavádzajú legislatívu rýchlo, kým, podľa ich slov,
nebude neskoro.

Tvrdia, že potrebujem minimálne troch predchádzajúcich nájomníkov,
a manžela, ktorý za mňa rozhodne,
prv, než by zverili takej hlúpej žene, ako som ja,
zodpovednosť umiestniť si zámok na svoj vlastný majetok.

Bez mojich zámkov
Žijem v strachu, že sa jedného dňa zobudím
A nájdem nechceného hosťa v mojej voľnej miestnosti
Vkradne sa mor alebo škodca, alebo zvláštna, tmavá pleseň;

Najprv tak nenápadne, že si to ani nevšimnem,
ale svižko a tíško sa rozšíri po celom mojom dome,
všetko rozkladajúc a degradujúc kadiaľ pôjde.

Susedia vykukujú a šomrú na mňa
ako zúrivo drhnem steny, až krvácam
vraj nech pamätám, že každý život je vzácny
a že oni by vedeli zabiť za taký jeden alebo dva vlastné výtrusy.

Neuvedomujú si, že tam, kde oni vidia domácich miláčikov a hostí,
ja vidím len domácich škodcov a bolesti,
tak nevítané,
až radšej spálim svoj dom do tla, ako ich tam držať.

Moja kamarátka má spolubývajúceho,
ktorý ju núti ostať hore celú noc,
a robí veľa hluku,
a necháva svoje veci po celom dome.

Často sa ma pýta
s vačkami pod očami
a s ľútosťou v tvári
a iba s tichým náznakom závisti v hlase:
„Nie je u teba príliš ticho?
Osamelo?
Smutné.
Iste, teraz sa ti to ticho páči,“ varuje, „ale čo v budúcnosti? Zmeníš názor.“

Chcem jej pripomenúť, že som nekomentovala keď si vymaľovala steny jasnou ružovou
alebo minula trojmesačnú mzdu na novú pohovku
alebo postavila dve ďalšie nové nadstavby predtým, ako splatila prvú. Ale neurobím to. Pretože to napokon nie je moja vec.

V mojom dome je miestnosť
A niekedy mám pocit, že hlas každého je hlasnejší ako ten môj. Ale keď som sama
Môžem v tej miestnosti sedieť
A užiť si ju
Vážiť si ju
Naozaj ju spoznať

Prechádzam prstami po jej hladkých stenách
Líham si na hrubé, mäkké koberce
A pozerám na nepoškvrnený strop.

Vychutnávam si kľud a ticho a vdychujem vôňu slobody a domova
A radosti z času osamote, ktorý je tak jedinečný, a som to ja.

A keď si pripomeniem,
že prázdna neznamená, že je
bez účelu,
bez krásy,
bez radosti,
prázdna nie je osamelosť,
alebo chladná,
alebo premárnený potenciál,
prázdna miestnosť je presne to, čo z nej urobím ja,

moja zodpovednosť, môj dar a moje bremeno, a neohnem sa ani nezlomím, neskloním ani nespadnem –

Zachovám si právo zatvoriť dvere
pretože môžem

Zatvorím dvere, pretože v mojom dome je miestnosť
a je celá moja.